List poslancom NRSR

Z Ministerstva spravodlivosti SR prišla odpoveď na tretí list Predsedovi vlády SR zo 14.2.2016

20160512 odpoved MSpravodlivosti na list z 14.2.2016.pdf (2979486)

Tretí list Predsedovi vlády SR

V Bratislave, 14.februára 2016

Vážený pán premiér,

Z odpovedí oboch ministerstiev, ktoré ste nám prostredníctvom Vašej kancelárie zaslali je zrejmé, že ani jedno ministerstvo nechce s našim problémom nič mať, nechce ho ďalej riešiť a celý problém delegovali len na mestá. K problematike privatizovaných bytov, ktoré spadajú najmä pod pôsobnosť Ministerstva hospodárstva, sme sa nedostali vôbec.

Pri prijímaní zákona 260/2011 mnohí členovia nášho združenia boli prítomní v NR SR a s veľkými sympatiami sledovali, ako celý poslanecký klub strany SMER hlasoval proti tomuto zákonu. Bol to správny krok a čas ukázal, že tento zákon je mimoriadne diskriminačný a neprofesionálny. Je zarážajúce, keď vrcholový nominant strany SMER o našej situácii dnes tvrdí, že "táto problematika bola normatívne definitívne vyriešená v roku 2011, a to prijatím zákona 260/2011". O tom, že zákon 260/2011 je zlý svedčí aj skutočnosť, že s veľkou pravdepodobnosťou sa zámer zákona nepodarí naplniť ani do konca roku 2016. V Bratislave sa s naplnením zákona v lehote stanovenej na vyriešenie možno nepodarí ani len začať. Odstránením krivdy sa nezaoberá vôbec. Najsmutnejšie na tom je, že čelní predstavitelia strany SMER nám ústne, a niektorí aj písomne, garantovali pomoc pri spravodlivom riešení nášho problému a dnes si nás prehadzujú kade - tade, aby nemuseli zaujať konkrétny seriózny krok.

Veľmi nás zarážajú rovnaké vyjadrenia Ministerstva spravodlivosti SR a Ministerstva dopravy výstavby a regionálneho rozvoja SR, že riešenie podľa zákona 260 je definitívne. Pokladáme to za totalitný spôsob, keď z pozície sily sa úplne ignorujú požiadavky občanov. Žiadny zákon (hlavne keď je zlý) nemôže byť v demokratickej spoločnosti definitívny. Dokonca aj mnohí renomovaní právnici tvrdia, že nad zákonom je vždy spravodlivosť.

Stanovisko ministra spravodlivosti, že problematika reštitučných bytov nespadá do kategórie reštitúcií, ktorú vecne gestoruje MS, nám znie mätúco a nezmyselne. Tvrdenia, že v gescii MS sú len reštitúcie a nie bývanie nájomníkov v bytoch v reštituovaných domoch je neakceptovateľné. Jasne spolu súvisí. Keby nebolo reštitúcií, neboli by ani nájomníci v reštituovaných bytoch.

Pôvodne reštitučné zákony riešili aj nájomné vzťahy. Povedalo sa, že zostane zachované status quo a pokiaľ ide o práva nájomníkov, tak tie ostávajú. A potom sa tie isté zákony (ku ktorým sa pán minister hlási) menili. Potom ale očakávame od ministra, aby sa jasne vyjadril, či sa pravidlá nastavené v čase reštitúcií menia a či to postihne ľudí alebo nie? A ak áno, tak prečo a ako? To, že sa tým Štrasburg odmietol zaoberať, nie je kvôli tomu, že by v tomto prípade  povedal, že nájomníci nemajú pravdu. Súd sa alibisticky vyhovoril, že ku zmene pravidiel došlo necelé 3 mesiace pred vstupom Slovenskej republiky do rady Európy. Čo na tom, že odvtedy prešlo 23 ďalších rokov. 

V rozhodnutí ESĽP o spore medzi vlastníkmi a štátom sa súd sústredil najmä na skutočnosť, že hoci bolo rozhodnutie štátu vo verejnom záujme, je neprípustné, aby na to doplácala úzka skupina. Pri spore medzi nájomníkmi a štátom ho už ale obdobná situácia, kde na verejný záujem dopláca úzka skupina nájomníkov, nezaujímal. Nerozumieme tomuto odlišnému metru a inej optike. Máme za to, že súd z nám neznámej príčiny rozhodoval len tom, či budeme, alebo nebudeme mať kde bývať a nie o tom, či sme boli, alebo neboli poškodení tým, že sme si nemohli odkúpiť byty, v ktorých sme bývali, tak ako to bolo zákonom 182/1993 umožnené takmer všetkým obyvateľom Slovenskej republiky bývajúcim v bytových domoch.

Ak sa pán minister cíti byť príslušný k reštitučným zákonom, radi by sme spoznali  jeho názor, či bolo správne realizovať reštitúcie bytových domov  in natura, t.j. vydať majetok aj s dopadmi právnych úkonov urobených medzi znárodnením a reštitúciami, alebo by podľa jeho názoru bolo bývalo lepšie poskytnúť reštituentom náhradu tak, ako sa postupovalo napríklad pri vydávaní pôdy, kde sa v prípadoch, ak na pozemku stojí verejnoprospešná stavba, vydal náhradný majetok. Tiež nás zaujíma názor pána ministra na otázku, prečo po vydaní bytových domov v rámci reštitučných zákonov neboli nájomníci bytov v týchto domoch presťahovaní do adekvátnych náhrad, ktorých mal štát v tom čase dostatok. A dostatok ich mal, resp. mali ich už jednotlivé mestá, na ktoré byty previedol,  ešte aj v roku 2006, resp. 2010. Prečo prišla potreba riešiť problém až po protizákonnom pridelení týchto bytov iným osobám, ktoré si tieto byty následne odkúpili v zvýhodnenom režime podľa zákona 182/1993, čím sa nespravodlivo podieľali na získaní časti prerozdeľovaného spoločného majetku, hoci na to nárok nemali, lebo získali za zvýhodnených podmienok do vlastníctva byty, v ktorých pred prijatím zákona 182/1993 nebývali?

Bytovej politiky, ktorej gestorom je MDVRR sa týka len výstavba náhradných nájomných bytov. Aj túto úlohu vlastne zákonom 260 a 261/2011 prenieslo na obce. Samotná krivda ale bola spôsobená už v reštitučných zákonoch práve reštitúciami a nedotiahnutím problému s nájomníkmi, ktorí ostali v bytoch ako bremeno. Riešenie zákonom 260/2011 je riešením nájomných pomerov, ale rozhodne nie je riešením krivdy, ktorú spáchal štát na nájomníkoch bytov, ktoré sa v rámci reštitúcií rozhodol odovzdať pôvodným vlastníkom (v mnohých prípadoch máme podozrenia, že išlo o podvodné postupy). V snahe odčiniť krivdu z minulosti ale štát spáchal krivdu novú, lebo vydaním bytov pripravil užívateľov (neskôr nájomníkov) o možnosť odkúpenia si bytov spôsobom, akým to bolo umožnené takmer všetkým obyvateľom SR žijúcim v bytoch (zákon 182/1993) v zmysle koncepcie z 90tych rokov, podľa ktorej má každý právo bývať vo vlastnom. Bremeno odstránenia starej krivdy teda nebolo rozložené na celé obyvateľstvo SR, ale padlo na ramená úzkej skupiny, ktorá bola takto bez viny a bez spravodlivého procesu potrestaná. Títo nájomníci totiž nemajú nič spoločné s krivdami, ktoré spáchal štát na pôvodných vlastníkoch. Problematika nájomných bytov v reštituovaných domoch sa podľa nás nedá riešiť komplexne ako jeden problém, nakoľko ide o dva samostatné problémy – spor vlastníkov so štátom a spor nájomníkov so štátom. Tieto dva spory nemožno spájať do jedného sporu medzi vlastníkmi a nájomníkmi, lebo tak to nie je. Každý jeden z nich by sa mal riešiť spravodlivo a samostatne. Štát sa spojením snaží vyriešiť spravodlivosť pre jedného na úkor poškodenia druhého. To, že by rozhodol spravodlivo voči obom, znamená riešiť každý problém zvlášť. Ale tu hrozí, že by sudca - štát musel potrestať vinníka - štát. 

Nerozumieme, čo je nespravodlivé, nesystémové a neudržateľné na finančnom odškodnení, ak nie je možné adekvátne naturálne odškodnenie (mimochodom nie je možné preto, lebo samospráva počas 20 rokov pretrvávania problému protizákonne poprideľovala byty, ktoré mohli byť použité na adekvátne naturálne odškodnenie). Skupina nájomníkov, ktorých sa problém týka, je uzavretá a nemá sa už ako rozšíriť. Už nemožno reštituovať  ďalšie domy. Nevidíme teda dôvod pre nesystémovosť a neudržateľnosť. A tiež nerozumieme, čo je nespravodlivé na tom, že ak niekomu znemožníte niečo, čo dáte všetkým ostatným, tak mu potom dáte finančnú náhradu v takej výške, aby si mohol zabezpečiť presne to, čo ste mu odobrali. Čo je na tom nespravodlivé?

Dovolíme si Vás tiež upozorniť na skutočnosť, že pretrvávajúca nespokojnosť nájomníkov sa netýka len niektorých, ako to evidujete, ale takmer všetkých. Skúste sa spýtať ktoréhokoľvek nájomníka z bytu v reštituovanom dome, ako chápe skutočnosť, že okrem neho si susedia z celej ulice mohli odkúpiť svoje byty, zatiaľ čo on sa musí nútene vysťahovať do nájomného sociálneho bytu na periférii. A ak má iný byt, tak ani to. Určite nebude hovoriť o spravodlivosti. Hlavne nie v tom prípade, keď  svoj reštituovaný byt získal výmenou za družstevný alebo iný bezproblémový byt a investoval do tohto bytu značné investície. O spravodlivosti určite nebude hovoriť ani jeden z desiatok nájomníkov, ktorým bol zákonom 260/2011 zamietnutý nárok na bytovú náhradu. Dôvody zamietnutia boli na základe skutočností, ktoré títo nájomníci nemohli ovplyvniť. O vyriešenie ich kritickej situácie sa žiadny štátny orgán dnes nezaujíma. Sme mimoriadne sklamaní z direktívneho prístupu  MS SR a MDVRR SR, ktoré namiesto snahy riešiť problémy s poškodenými občanmi, tvrdohlavo trvajú na svojej preukázateľne mylnej  koncepcii a pokladajú ju za definitívne riešenie.

Po prečítaní stanoviska ministra spravodlivosti máme tiež potrebu sa pána ministra spýtať, ako je to s právnou istotou na Slovensku. Ak sa napríklad v reštitučných zákonoch povedalo, že užívacie, resp. nájomné vzťahy ostávajú nedotknuté (teda, že nájomníci smú bývať aj naďalej) a potom sa v takejto vážnej veci pravidlá zmenia (aj s príslušnými dopadmi voči dotknutým občanom – nájomníkom), nehrozí potom občanom Slovenska, že aj v iných prípadoch sa po čase zmenia právne zaručené pravidlá? Môžeme sa spoľahnúť, že ak sa to niekomu v budúcnosti bude hodiť, nebude už platiť dnešná ochrana iných občianskych práv? Možno sa na právny poriadok spoľahnúť, ak dnes uzavriem nájomnú, poistnú, kúpnu alebo inú zmluvu a o 10 rokov sa zmení zákon, ktorý povie, že zmluva spred 10 rokov je neplatná? Právna istota je jedným z výdobytkov vyspelej spoločnosti. Máme ju aj u nás? 

Privítali by sme od Ministra spravodlivosti aj odpoveď na otázku, čím konkrétne sa nájomníci v reštituovaných bytoch previnili, že boli potrestaní vylúčením z možnosti odkúpiť si nimi obývaný byt za zvýhodnených podmienok podľa zákona 182/1993. Radi by sme požiadali predstaviteľov MDVRR a MS aj o bližšie vysvetlenie stanoviska k „domnelej“ krivde. Krivda alebo bola, alebo nebola. Nič medzi tým neexistuje. Hovoriť o „domnelých" krivdách nie je korektné a môže sa to pochopiť aj ako snaha o zahmlievanie. Takže by nás zaujímalo jasné stanovisko k nasledujúcim otázkam. Bolo odkúpenie bytov podľa zákona 182/93 osobitne výhodné alebo nie? Ak bolo, je potom fakt, že sa ho nájomníci z reštituovaných domov nemohli zúčastniť kvôli tomu, že štát vydal majetok in natura a nezohľadnil vlastné právne kroky voči nájomníkom z minulosti krivdou?

Je krivdou, že si ľudia len kvôli reštitúciám nemohli kúpiť byty výhodne?

Zmienená koncepcia je zlá a dodnes sme nepochopili, prečo sa z možných riešení vybralo to pre nás najhoršie. Všetko čo je na nej postavené preberá jej chyby. Nerieši totiž odstránenie krivdy, ktorá vznikla odstránením inej krivdy, ale rieši len to, aby ľudia neostali na ulici. To je podľa nás nedostatočné. Navyše sa snaží spojiť dva problémy do jedného a tým z oboch vylúčiť ozajstného vinníka - štát. Nesprávny predpoklad, že ide o jeden a nie dva problémy znemožňuje nájsť spravodlivé riešenie pre oboch postihnutých,  vlastníkov aj nájomníkov. Spravodlivé riešenie podľa nás je jednému dať objekt a druhému adekvátnu náhradu (naturálnu, alebo finančnú). Zákonom 260/2011 bol z väčšej časti vyriešený problém vlastníkov. Aj to nie úplne, lebo vyše 20 rokov museli na toto riešenie čakať. Problém nájomníkov vyriešený nebol. Nemohli si ani odkúpiť byty za zvýhodnených podmienok podľa zákona 182/1993, ani nezískali inú adekvátnu náhradu.

O nekomplexnosti, nespravodlivosti a účelovosti zákona svedčí aj fakt, že vďaka tomuto zákonu bolo len úzkej skupine nájomníkov direktívne a jednostranne zvýšené nájomné o186% v priebehu 5 rokov. Mnohí nájomníci to finančne nezvládajú a niektorí v zúfalstve opúšťajú svoje domovy. Nastal aj paradoxný stav, keď týmto zákonom zvýšené pôvodné regulované nájomné je na väčšine územia Slovenskej republiky vyššie ako trhové nájomné.

V stanovisku MDVRR je správne uvedené, že ministerstvo dostalo za úlohu zabezpečiť kontinuitu bývania. To sú jeho úlohy a kompetencie. Koná na základe rozhodnutia vlády a politickej objednávky. Nemá za úlohu (a pri najlepšej vôli ani možnosť) odstrániť krivdu a nastoliť spravodlivosť. To prislúcha niekomu inému. Predstavitelia MDVRR nám na osobných stretnutiach opakovane tvrdili, že vyriešenie krivdy spočívajúcej v nemožnosti odkúpiť si byty podľa zákona 182/1993 nie je v kompetencii ich ministerstva. Musí o tom rozhodnúť vláda. Práve preto sme sa obrátili na premiéra Slovenskej republiky. Dožadujeme sa finančnej náhrady alebo adekvátnej naturálnej náhrady. Uvedomujeme si, že je priam nemožné nájsť adekvátne náhradné byty a preto hovoríme najmä o finančnej náhrade ako o jedinom možnom spravodlivom riešení.

Na záver s poľutovaním konštatujeme, že pán premiér Slovenskej republiky, ktorému sme náš list adresovali, ako aj úrad predsedu vlády v tejto časti doteraz zohrali len úlohu celkom profesionálneho poštára bez vlastného názoru.

Od kancelárie predsedu vlády SR sme dostali preposlané stanoviská Ministra spravodlivosti SR a Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR.

odpoved kancelarie predsedu vlady SR na druhy list _ stanocisko MS a MDVRR.pdf (4,9 MB)

Druhý list Predsedovi vlády SR

V Bratislave, 25.októbra 2015

Vážený pán predseda vlády,

ako nájomníci z reštituovaných a privatizovaných bytov sme sa na Vás prednedávnom obrátili listom v otázke márneho hľadania spravodlivosti v jednej z najcitlivejších oblastí, ktorou je bývanie. K nášmu listu sme zároveň priložili 28 podpisových hárkov s podpismi 509 nájomníkov uvedených bytov.

 Od riaditeľa Vašej kancelárie pána Romana Šipoša sme dostali listom informáciu, že v zmysle zákona 575/2001 Z. z. bolo podanie postúpené Ministerstvu dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja  (MDVRR) ako ústrednému orgánu štátnej správy pre danú oblasť na priame vybavenie.

Sme sklamaní, že riešenie našej dlhoročnej nelichotivej situácie  bolo postúpené na MDVRR. Na Vás, ako predsedu vlády, sme sa obrátili práve preto, že MDVRR podľa vlastného vyjadrenia nemá vo svojej kompetencii možnosť vyriešiť krivdu vzniknutú pred 25 rokmi. Sami zamestnanci MDVRR nám v minulosti napísali aj povedali na osobnom stretnutí, že nie sú gestorom reštitučných a privatizačných zákonov. A práve tieto zákony sú prapôvodom nášho problému. MDVRR podľa ich vlastného vyjadrenia neprislúcha riešenie tejto krivdy a teda ju ani pri najlepšej vôli a snahe nemôžu vyriešiť.

Problém je tak komplikovaný, že na jeho riešenie je potrebné, podľa nášho názoru, zapojiť minimálne 4 ministerstvá -  MS, MH, MDVRR a MF. Práve preto sme sa obrátili na Vás, lebo ste jediný, kto môže nastoliť spravodlivosť pre všetky strany, ktorých sa problematika týka a dlhoročnú krivdu tak odstrániť. 

Náš list bol Kanceláriou predsedu vlády SR postúpený na vyriešenie na Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR

list premierovi postupeny na mdvrr.pdf (476,1 kB)

List Predsedovi vlády SR

V Bratislave, 28.júla 2015

Vážený pán predseda vlády,

sme nájomníci z reštituovaných a privatizovaných bytov a obraciame sa na Vás vo vlastnom mene, ale aj v mene ďalších spoluobčanov. Už veľmi dlho a márne hľadáme spravodlivosť v jednej z najcitlivejších oblastí, ktorou je bývanie. 

Myslíme si, že predstavovať Vám náš problém nie je potrebné . Vy sám ste si v roku 1999 ako poslanec NR SR všimli krivdy, ktoré v tom čase v kombinácii nedokonalého zákona č. 182/1993 o vlastníctve bytov a privatizačných zákonov vylúčili  možno tisícky, možno až desiatky tisícov obyvateľov Slovenskej republiky žijúcich v podnikových bytoch z možnosti odkúpiť si obývaný byt za výhodných podmienok a zabezpečiť si tým - rovnako ako ostatní spoluobčania - trvalú istotu bývania. Predložili ste vtedy zákon 173/1999 Z.z., ktorý obyvateľov v bytoch, sprivatizovaných v rámci tzv. veľkej privatizácie zrovnoprávnil a zákon ste v roku 2002 úspešne obhájili aj na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Veľký počet slovenských rodín Vám dodnes môže ďakovať za to, že nečelia existenčným problémom podobným tým, ktoré už vyše dve desaťročia ohrozujú nás.

Na rozdiel od uvedených obyvateľov podnikových bytov sa pre nás spravodlivosť zatiaľ nenašla. Pričom príčina problému je tá istá. Štát pripravil v 90-tych rokoch koncept bytovej reformy postavenej na bývaní vo vlastnom. Drvivej väčšine občanov k vlastnému bývaniu pomohol či už priamo (v prípade pomoci individuálnej výstavbe) alebo nepriamo (vytvorením mimoriadne priaznivých podmienok na kúpu ustanoveniami zákona č. 182/1993 Z.z. ).

Naopak, boli prijaté zákony, ktoré nás oproti ostatným občanom znevýhodňujú. Už roky ostávame na okraji spoločnosti – vylúčení z bytovej reformy po roku 1989, ktorá práve prijatím zákona 182/1993 a jeho následných noviel vytvorila na Slovensku prostredie, kde okrem nás ostatní občania dostali možnosť  bývať vo svojom. Nevieme, čím sme sa previnili, že sme práve my boli z tejto reformy vylúčení. Nevieme napríklad, o čo sme iní, ako napríklad obyvatelia vyššie uvedených bývalých podnikových bytov, ktorí boli tiež spočiatku kvôli nedomyslenej právnej úprave z možnosti zúčastniť sa na reforme bývania vylúčení, a pre ktorých sa nakoniec uspokojivé riešenie našlo. Sme rovnaké ľudské bytosti ako všetci ostatní spoluobčania.  Rovnako ako ostatní pracujeme alebo tí, ktorí už sú na dôchodku, pracovali celý život. Platili dane a spoločne prispievali k tvorbe spoločenských hodnôt, mimochodom aj toho bývalého štátneho bytového fondu, ktorý -  keďže bol vybudovaný zo štátnych prostriedkov -  bolo možné po roku 1993 de facto rozdať za symbolické ceny jeho aktuálnym obyvateľom. 

Riešenie v podobe zákonov 260/2011 Z.z. a 261/Z. z. sa v praxi jasne preukázalo ako zlé po všetkých stránkach. Nielenže s ním od začiatku nie sú spokojní ani dotknutí nájomníci, ani obce, ktoré ho majú vykonávať a dokonca ani mnohí vlastníci bytov, ale toto riešenie sa v praxi javí ako nerealizovateľné. Dokonca na niektoré skupiny nájomníkov reštituovaných a privatizovaných bytov vyššie zmienené zákony vôbec nepamätajú. Strane SMER jednoznačne slúži ku cti, že celý jej poslanecký klub hlasoval proti prijatiu oboch spomínaných neprofesionálnych a diskriminačných zákonov.  Podľa uvedenej právnej úpravy mali byť nájomníci v priebehu 5 rokov vysťahovaní do náhradných bytov. Dnes, štyri roky po začiatku a rok a pol pred ukončením tohto projektu, ktorý okrem autorského ministerstva nikto v platnej podobe nechcel,  nie je v niektorých mestách ukončená ani administratívna fáza rozhodovania o tom, koľko ľudí má nárok na pridelenie náhrady. Nevie sa, kde budúce byty budú stáť  a samotná výstavba nezačala ani na papieri. Teda aby sme boli spravodliví okrem približne do 30 prípadov v 2-3 menších mestách (z celkových takmer 1000 na Slovensku registrovaných domácností), kde sa mestským zastupiteľstvám podarilo odkúpiť pre niektorých nájomníkov byty. Podľa dotknutých nájomníkov je však aj tu spokojnosť s kvalitou náhradných bytov minimálna. 

Vážený pán predseda vlády, sme si vedomí, že obracať sa na najvyššieho predstaviteľa vlády Slovenskej republiky sa má len v prípadoch, kde to je potrebné. Myslíme si však, že v našom prípade táto potreba existuje. Už roky sa snažíme – oslovujeme inštitúcie, od  miestnych až po tie najvyššie. Predkladáme návrhy riešení, ktoré okrem toho, že by boli spravodlivé a v súlade s vôľou dotknutých osôb, by bolo možné realizovať rýchlo, jednoducho a v konečnom dôsledku by vyšli štátny rozpočet lacnejšie ako v súčasnosti platné avšak dodnes nerealizovateľné a nikým nechcené zákony 260 a 261 z roku 2011.  Žiaľ, zatiaľ je naše úsilie bez úspechu.  V našich archívoch máme desiatky odpovedí, ako sa riešenie nedá nájsť alebo, ako tá, či oná inštitúcia nie je príslušná rozhodnúť. Prípadne dostaneme list oznamujúci, že náš podnet bol odstúpený  jednému a tomu istému ministerstvu, odkiaľ dostávame už roky rovnakú odpoveď, podľa ktorej boli vo veci prijaté potrebné a jedine možné zákony, ktoré všetko vyriešia. 

Súčasná realita je však, žiaľ, od tvrdení gesčného ministerstva veľmi  ďaleko. Spravodlivé riešenie   problému, ktorý v priebehu desaťročí spôsobil štát sériou chybných krokov, ktorých dopady sú prenášané na plecia nevinných ľudí, nikdy predložené nebolo.  A aj to nakoniec prijaté, okrem toho, že je diskriminačné a nespravodlivé sa v praxi ukázalo aj ako zlé, komplikované a doteraz nerealizovateľné.  Žiaľ, príslušné ministerstvo, do ktorého povinností  podľa nášho názoru popri predkladaní návrhov patrí aj sledovanie ich uplatňovania v praxi, všetky tieto skutočnosti nevidí, alebo vidieť nechce.  Dovoľte nám preto, vážený pán predseda vlády, požiadať Vás o pomoc. Prosíme o možnosť, aby sa reálne pri priamom stretnutí  mohli porovnať naše návrhy riešenia problému so súčasnou realitou a stavom realizácie nám nanútených a v praxi negatívne overených platných zákonov.  Pevne veríme, že takéto stretnutie pohne veci spravodlivým smerom dopredu.  Vieme, že vzhľadom na Vaše ústavné postavenie nesiete zodpovednosť za uskutočňovanie veľkého množstva závažných rozhodnutí. Zároveň však veríme, že práve Vaše ústavné postavenie a dobrá vôľa umožní prelomiť bariéry, ktoré už príliš dlho bránia spravodlivému vyriešeniu problému, ktorý trápi niekoľko tisíc občanov Slovenskej republiky. Ľudí, ktorí nič zlé neurobili a napriek tomu sú desaťročia dennodenne konfrontovaní s krivdou a existenčným ohrozením. Pričom na vlastné oči roky vidia, ako sa vie pomôcť, keď sa chce. Stačí sa pozrieť len na tie tisícky bytov, ktoré orgány verejnej moci rozdali iným, hoci poznali problematiku nájomných vzťahov v reštituovaných a privatizovaných bytoch.  Často sa to stalo aj v prípadoch , kde to bolo minimálne morálne a často možno aj právne veľmi pochybné.

Mnohým nájomníkom sa ich situácia vážne podpísala na ich zdravotnom stave a kvalite života. Pevne veríme vo Vaše pochopenie. Dovoľte nám zároveň zapriať Vám veľa zdravia a úspechov pri výkone Vašej funkcie.

Prílohy: 28 podpisových hárkov

Aktuálne informácie magistrátu Bratislavy k náhradnému nájomnému bývaniu nájdete tu:

bratislava.sk/nahradne-najomne-byvanie/d-11050273/p1=11078874

Koncepcia štátnej bytovej politiky do roku 2020

Koncepcia statnej bytovej politiky 2020.pdf (644,7 kB)

Koncepcia rozvoja bytovej výstavby z roku 1999. Obsahuje zaujímavé štatistické údaje.

koncepcia rozvoja bytovej vystavby 1999.pdf (396463)